J: Lyzujem

Lyzujem. A lyzujem sam. Akoze mama ma uz nedrzi ani nic. Este nedavno ked ma pustila tak som krical "mami drz ma!!!" a aj ked ma vlastne nedrzala ale len tam mala ruky ze "keby cosi" tak to bolo fajn. Ale potom jedneho dna...odrazu som vobec uz nekrical ze "drz ma!" proste ma pustila a dokonca sla dakam prec vedla mna alebo predomna a ja som proste si dal ruky na kolena (to aby som mal stabilitu!) a slo to. Pekne pizu, a normalne som lyzoval. Pohoda, ved to viem. Nikto sice nechape ako som sa tak rychlo zlepsil ale mne sa to velmi paci. Vzdy si predstavujem ze som auto a ze moja lyza robi stopu a ked idem rychlo tak z nej prska sneh, to potom obcas aj stratim rovnovahu. Dokonca naposledy v nedelu ked sme boli lyzovat som sa uz aj dokazal sam postavit ked som spadol. A uz aj robim obluky ze "doprava, dolava" ...
A straaaaasne ma to bavi. Ked zacne byt trochu pristrmo alebo ked proste uz toho bolo dost tak ma mama zasa zoberie a skaceme, to sa mi veeeelmi paci, chcem len skakat stale potom. Ale potom si sadneme na lanovku a dame si chlebik alebo keksik. A potom sa lyzuje zas. A nevadi mi nic lebo som dostal nove lyziarske okuliare a velmi sa mi pacia. Az tak ze som ich mal na sebe aj v parku ked sme ich kupili, aj ked uz bola tma a mama sa ma stale pytala ci vidim. A ja som videl. Aj potom v aute som ich mal, az doma som si ich dal dole. A lyzuje sa v nich paradne!

J: "Vismer"

Mama: "Ja ta lubim aj s Matom aj s tatinom najviac na celom svete a v celom vesmire.
K: A co je to vismer?
M: Vesmir?
K: Ano co je to vesmir?
M: To je tam kde su hviezdy a mesiac a nebicko. To je vesmir.
K: A ja by som tam niekedy chcel ist do toho vismeru.
M: Oooooh ... To musis sadnut do rakety a ta vyleti a ta tam zoberie. 

K: Ale ty musis ist so mnou do vesmiru lebo mi bude smutno!

***

Ideme autobusom od Babinky domov. 
M: Pozri Kubko, tu je Grand Boulevard! 
K: A ked som tu chodil a mal som este stridera (prvy bicykel) a matko bol este v brusku ...Ja som bol taky smutny ze sa este nenarodil, som uz chcel aby bol vonku ale este nebol vonku tak som bol smutny ze este neni vonku. 

M: CHODIM! teraz uz naozaj

A naozaj, akoze uz nie len par krokov, ale naozaj chodim. Az tak moc ze ked je tam mama alebo tatino a cakaju na mna s otvorenym narucim, tak namiesto toho aby som sa na nich vrhol ako som vzdy robil, tak ich pekne po strane pomaly obidem. A oni tam ostanu prekvapeni s otvorenym narucim. A ja si dam medzitym este jedno kolecko. Najradsej robim kolecka u nas doma, stale okolo, cez kuchynu, chodbu a obyvacku a okolo zasa. Obcas sa zastavim a preverim si ci sa na mna tatino stale diva, ked nie, idem este blizsie k nemu, a ked vidim ze sa zasa diva tak si idem dat dalsie kolecko. Ach jak mi to ide! A jak ma to bavi!